Každé ráno cestujem zo Zvolena, zo zastávky Centrum, do Banskej Bystrice kde pracujem. Každé ráno stretávam tých istých ľudí s ich malými rituálmi. Pred dvoma rokmi začal chodiť na zastávku muž, mohol mať asi tridsaťpäť rokov. Prišiel, držal sa za ruku s priateľkou či manželkou a pred nimi utekal chlapec s veľkou školskou taškou na chrbte. Čakali spoločne, kým neprišla šestnástka. Vtedy žena zobrala chlapca za ruku, pobozkala muža a obaja nastúpili. Ešte si cez okno zamávali, usmiati a šťastní, nedočkaví kedy sa poobede opäť uvidia. Muž potom nastupoval, väčšinou medzi poslednými rovnako ako ja do dvadsať trojky.
Na jeseň utekal chlapec pred nimi, radostne skúšajúc nepremokavosť topánok. V zime nechal rodičov pred sebou a s červenými lícami a strapatou šticou trčiacou spod čiapky, ešte trochu ťarbavou detskou chôdzou bojoval so snehom na úzkom vyšliapanom chodníku kde musíte dávať nohy jednu pred druhú. V januári, minulý rok, keď bola tma najpesimistickejšia sa mladá rodina prestala usmievať. Po tie časy, keď ku mne cez hluk dopravy prenikli útržky rozhovoru, vypočul som si často slová tlmenej hádky. Raz ráno chlapec držal obidvoch rodičov za ruky a keď prišla šestnástka pre mamu z nádejou sa pozrel z jedného na druhého, očakávajúc pusu. Rodičia sa ale vyhli vzájomnému pohľadu, iba sa rozlúčili. Otec si kľakol k synovi a pobozkal ho na čelo. Pomaly vstával a pozeral za nimi ako nastupujú. Na kolene, na ktorom kľačal sa mu pomaly roztápal špinavý, zablatený sneh.
V polovici marca sa ráno celá zastávka zabávala na chlapcovi ktorý sa nevedel nabažiť novej hračky. Držal ju ako najväčší poklad a bol šťastím bez seba. Pani s dáždnikom sa cez hrubé okuliare usmievala, pán s novinami a diplomatkou ho zaujato sledoval, no nikto akosi nepozrel na rodičov. Oni, keď niektorému z nich padol pohľad na syna, sa rovnako radostne usmiali, no keď sa potom nechtiac pozreli jeden na druhého, úsmev prešiel do napätého poloúsmevu, masky za ktorou sa tajili starosti.
Na konci mesiaca prišiel na zastávku už iba on. Na tvári sa mu zračil smútok. Stál bokom od ostatných čakajúcich, stále sa pozerajúc do diaľky. Nastupoval posledný. Chodil často v rovnakých šatách celý týždeň. Neoholený, s unavenými očami a neupravenými vlasmi. Pár krát sa stalo že ráno neprišiel, alebo dobiehal.
Čas ubiehal, prišlo mestské leto so svojimi neodolateľnými krásami. Každý deň sa ľudia s neutíchajúcim elánom priliepajú na staré kožené sedadlá. Pribudnú na nich nové odkazy vyryté nožmi či nechtami. Opaľujeme sa na najzdravšom slnku, slnku za oknami hromadnej dopravy. Prišla jeseň, chodníky krásne šmykľavé od opadaných listov, plytké mláky pri obrubníkoch, ktoré keď do nich stúpime sa premenia na jazierka siahajúce po kolená. Zima, potom opäť jar.
Pred dvoma týždňami prišiel muž na zastávku včaššie ako obyčajne. Dokonca ešte pred šestnástkou. Oholený, odetý v novom, na muža celkom dobre zladenom oblečení. Dokonca zmenil účes, vyzeral teraz mladšie a dravšie. Keď šestnástka odchádzala zo zastávky zasnene sa za ňou pozrel. Na chvíľu sa mi zazdalo, že som na jeho tvári zahliadol záblesk napätia, ale ak áno, ten rýchlo zmizol. Ľudia sa zamrvili, uvideli prichádzať dvadsať trojku, každý si začínal hľadať lepšiu pozíciu. Muž sa vtedy vybral smerom ktorým sme skoro všetci pozerali, smerom k prichádzajúcemu autobusu. Ide ku smetnému košu, tie sú totiž dosť nelogicky asi tridsať metrov od každej zastávky, to aby ste prišli o vydobyté miesto, keď chcete vyhodiť šupku od banánu.
V to ráno, sedemnásteho mája o šesť tridsaťpäť vkročil muž pred ešte dosť dobre rozbehnutý autobus linky číslo dvadsaťtri. Kým šofér stihol zareagovať a zabrzdiť, prešiel mu prednou nápravou po nohách a zadnou po hrudníku.
