Poprava by bola lepšia

Autor: Pavel Gonda | 17.5.2012 o 23:43 | (upravené 17.5.2012 o 23:49) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  109x

Nakladacou lyžicou som tomu rýchlo pritlačil chvost o skalu a najjemnejším vrtákom som mu rozpáral brucho a pomaly systematicky to rozotieram po skalách. Cítim chuť krehkých morčacích rezňov a varených zemiakov poliatych roztopeným maslom. Sledujem zasychajúcu krv. Budem ešte človekom, kým krv úplne zaschne?


V šesťdesiatom štvrtom roku som išiel sedieť. Štvornásobná vražda. Odsúdený v superrýchlom konaní. Termín popravy som mal určený na január šesťdesiatpäť. Vianočný čas bol toho roku krásny, krajina za oknami ako s pohľadníc. Škoda len toho januára, ten nepatril k mojim najšťastnejším.

Týždeň pred popravou mi ponúkli zaujímavú možnosť. V siedmom kvadrante, v riti vesmíru na okraji sústavy Quwo. Spoločnosť tam rozbieha ťažbu na zemi vzácnych kovov. Planéta je nepekný kus skaly a kráse panorámy tamojšej krajiny nenapomáhajú ani rozrastajúce sa obrovské povrchové bane. Toto bola ich ponuka, nastúpiť tam ako operátor ťažobného úseku. Extrémne podmienky, minimálne pohodlie. Ako odsúdený, na popravu čakajúci trestanec, pracoval by som prakticky za stravu. Tak opisovala túto vábivú ponuku tenká brožúrka, ktorú mi dal zástupca spoločnosti obchádzajúci väznice. Nerozumel som úplne všetkému čo som si v nej prečítal. Používali zložité a prehnanou reklamou zaváňajúce heslá. Biotronické technológie. Najnovšie exkluzívne pracovné prostredie a pomôcky. No nezobrali by ste to keby ste boli v mojej koži?

Na druhý deň som podpísal zmluvu. Pätnásť stranový dokument písaný osmičkovým fontom na recyklovanom recyklovanom papieri. Samozrejme nečítal som to veľmi pozorne, vlastne keď sa mám priznať ledva som to prelistoval. Všetko je lepšie ako hniť dva metre pod zemou v hromadnom hrobe v pôde patriacej Justičnej správe Slovenskej republiky. Potom ma, ešte v putách, s tromi ďalšími chlapmi previezli na letisko. Tam nás už bolo o čosi viac a odtiaľ nás odlifrovali do dokov spoločnosti. Tu nás čakalo kompletné vyšetrenie, akési testovanie kompatibility a skenovanie neurónového rozhrania. Veľmi som tomu nerozumel, ale hlavne že do nás nepichali ihly, na to som citlivý.

Pripravili sme sa na cestu, budeme letieť dva roky, väčšinu času v hibernácii. Pred odchodom nám pustili krátky inštruktážny film v ktorom sme sa mali dozvedieť viac o spoločnosti, o zamestnaneckých výhodách(túto časť pretočili, nás skoropopravených sa to netýka), o planéte na ktorú cestujeme a bla bla bla bla. Prezeral som si zatiaľ sedmové karty z nahotinkami, ktoré som prepašoval z väzenia.

„Dobrú noc, princovia moji, dobrú noc synovia krajšej európy", s ironickým úsmevom sa lúčil technik keď nám po jednom nastavoval hibernačné tunely. Viezli sme sa v nákladnej lodi. Na deväťdesiat percent preťaženej. Celá bola zaprataná ťažobnými strojmi, novými aj repasovanými. Cez malé zaprášené okienko posiate mikrotrhlinami som venoval posledný pohľad „milovanej" zemi a bez nádejí do budúcnosti som čakal na bezsenný spánok.

 

Zobudil som sa s bolesťami hlavy, nikdy v živote ma hlava takto veľmi nebolela. Tŕpli mi z toho ruky a necítil som si nohy. Oči som mal zavreté a zrak plný poskakujúcich iskričiek na oranžovo zelenom pozadí. Bolo mi z toho na vracanie a pocit ako na rozkolísanej lodi tomu nepomáhal. Pomaly opatrne, aby som sa nepototo, som otvoril oči. Videl som len geometrické obrazce, samú žltú a červenú farbu a rozmazané štvorce v pozadí. Rýchlo som oči opäť zavrel. Vtedy sa z mikrofónu v strope ozval hlas:

„Vitajte v banských dielňach pre juhovýchodnú oblasť. Práve ste sa prebrali z umelého spánku. Vrámci posledných príprav a nastavení pre Vaše pôsobenie u nás sme podľa odstavca sedemnásť zmluvy, ktorú ste podpisovali, previedli finálne...."

Vtedy mikrofón zapískal, zapukal a ozval sa iný hlas, hladký, pravidelne odsekával slová a šíril hrôzu:

„Vyser sa na to Vinco, tu nie si na zemi. Hej, smradi. Toto je moja planéta a vy ste mojimi vazalmi. Kým ste drichmali, tuná technici zobrali Vaše smradľavé mozgy, lebo len tie majú väčšiu cenu ako psie žrádlo a napasovali ich do našich banských strojov. Vitajte v pekle, tu máte jeden na zoznámenie."

Vtedy mi telom preletela ukrutná bolesť. Krátka ale strašná, v tej sekunde som myslel, že som zomrel. Ale o chvíľu už bolesť odoznievala do stratena.

Najbližšie dni boli najhoršie a lepšie už nemali nikdy prísť. V skratke ide o to, že ťažba tu prebieha desaťročia autonómne. Všetko sa naplánuje, nastaví, ľudské osadenstvo odíde domov a roboty urobia zadanú prácu. Spoločnosť ale rýchlo pochopila, že na udržanie plánu ťažby bez zasahovania človeka je potrebné také detailné nastavenie všetkých strojov, že to zakrátko prestalo byť lukratívne. Stroje sa kazia, roboty nemajú protokoly pre všetky možnosti aj nemožnosti ktoré sa tu za tie roky môžu vyskytnúť a práca stojí. Je tu ale ľudský mozog. Nenáročný na energiu, schopný riešiť problémy samostatne a samozrejme veľmi lacný. Väznice sú plné nevyužitých výpočtových kapacít.

Prvé dva týždne sa myseľ učí chápať komunikačné rozhranie a ovládať mechanizmy. Ja som vyfasoval pásový stroj, z nástavbou na ťažbu a odvoz horniny. Alebo stroj vyfasoval mňa, vezmite si to ako chcete. Vstup mám vizuálny a zvukový. Zvuk v štandardnom rozsahu ako u človeka, zrak z nízkym rozlíšením v šestnástich farbách, zo šrafovaním pracovnej oblasti. Chuť a čuch sa nevyužíva. Hmat v pôvodnej forme tiež nie, ale na centrum bolesti sú napojené senzory poškodenia. V praxi to znamená, že ak niekde ťuknem, alebo mi dochádza mazanie, alebo sa poškodí niektorá motorická časť, bolí ma to podobne ako by mi odrezali niektorý prst na ruke.

Som tu mesiac, ako by som tu bol storočie. Bolesť je môj spoločník. Neovládam stroj ešte dobre. Za vybočenie, za nesplnenie kvót, za nedodržanie ťažobnej oblasti prichádza bolesť. Večer po osemnástich hodinách práce v dobíjaciom doku bolesť ustupuje a prichádzajú nočné mory. Človeka som nevidel ani nepočul od uvítacieho príhovoru. Vyživovací roztok na ktorý som napojený ma udrží v kondícii najbližších šesťdesiat rokov. Ako ďaleko budem mať od človeka o takú dobu? Celý čas čo som tu cítim pach hniloby - z nefungujúcim čuchom. A stále som hladný, dva týždne som mal chuť na zapekanku, teraz je to pre zmenu vepřo knedlo zelo.

Senzormi som práve spozoroval nejaké čudné malé zvieratko. Najskôr by som to prirovnal ku jašterici skríženej so škrečkom. Nakladacou lyžicou som tomu rýchlo pritlačil chvost o skalu a najjemnejším vrtákom som mu rozpáral brucho a pomaly systematicky to rozotieram po skalách. Cítim chuť krehkých morčacích rezňov a varených zemiakov poliatych roztopeným maslom. Sledujem zasychajúcu krv. Doba nečinnosti všetkých systémov presiahla osemdesiatpäť sekúnd. Bolestivý impulz ma popohnal späť do práce. Budem ešte človekom, kým krv úplne zaschne?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?