Jeden môj známy sa mi zdôveril so svojím trápením. Pred pár rokmi dostal vraj ako nevhodný darček vzduchovku. Bola to komplet sada aj s puškohľadom, sto terčami a dvomi krabičkami diaboliek. Nebol príliš nadšený, ale povedal si: „Keď je to dar, aspoň to vyskúša. Prinajhoršom ju potom predá na baz*ši."
Vyšiel si teda do lesa, neďaleko domu v ktorom býva. Terč pripevnil na strom a strieľal. Nebolo to bohviečo. Z desiatich metrov, zo stoja bez opory sa nedostal ani po polhodine nad osemdesiat bodov. Vtedy si pomyslel, že to nebude nič pre neho. Mal ale pušku ešte nabitú, tak posledný krát zamieril. V zornom poli, pár metrov za terčom si sadol na konárik a čistil si perie malý vtáčik. Vtedy pocítil náhle vzrušenie. Zamieril preto naňho. V momente keď vystrelil, ten sa práve rozhodol odletieť. Odrazil sa od konára a rozmáchol sa krídlami ako plavec keď chce vyraziť nahor z popod vodnej hladiny. Vzápätí dostal zásah do oka. Ozval sa vzdialený, tlmený zvuk, podobný ako keby ste udreli päsťou do vankúša. Rozprsklo sa pár pierok a už som len videl, ako vtáčik s neprirodzene vytočenou hlavou a krídlami, padá v v posledných posmrtných kŕčoch v nepravidelných kružniciach dolu do lístia.
Rozprával mi o tom ako si túto udalosť postupne zromantizoval. Primyslel si aj krv, ktorá ofŕkala šošovku puškohľadu. Bol to silný zážitok a neskôr pri spomienkach naň často masturboval. Začal potom chodiť strieľať na smetisko. Potkany, mačky a inú háveď. Ale rýchlo ho to omrzelo. Raz sa mu ale náhodou nepodaril úplne presný zásah a potkan sa piskotom snažil ukryť v odpadkoch. Neukryl sa. Vtedy zistil, že viac sa mu páči keď zasiahne zviera najprv na mäkko, a potom ho dohľadá a dorazí z blízka. Vystreľoval život z pištiacich a mňaučiacich krvavých klbiek. Neskôr vzrušený odhadzoval pušku a dlávil im lebky podrážkou. Bolo to ale hrozne špinavé, tam na skládke. Preto si začal kupovať domov potkany a malé zajace zo zoochovov. Keď potom niektorý večer pocítil nutkanie, vybral si niektorého z obchodových maznáčikov a v kúpeľni ho podrezal. Kúpil si aj nôž, špeciálny zo zubatým ostrím, vraj aby to viac fŕkalo.
Počas rokov vyskúšal všeličo. Bol niekoľkokrát na zabíjačke, zarezal prasa. No nikdy som už necítil to čo pri tom vtáčikovi. Doma má peknú zbierku zbraní. Pištole, pušky, nože, krásnu katanu originál dovezenú z japonska. Podarilo sa mu urobiť si aj zbrojný preukaz. Ale pocit prázdnoty a nenaplnenia sa zväčšuje. Toto mi porozprával pri pive. Na chvíľu sa odmlčal a potom mi povedal to, čo ho asi najviac v myšlienkach prenasledovalo, to prečo s celým svojím príbehom začal. „Chcem zabíjať ľudí", povedal, alkoholové opojenie zmizlo a rozrušením ožil.
Pýtal sa ma ešte v ten večer tento môj známy, či ho preto odsudzujem, či je to podľa mňa normálne, či má vyhľadať nejakú odbornú pomoc. No ja som mu hneď nevedel odpovedať, ale sľúbil som že si to premyslím a určite mu poradím. Preto sa pýtam Vás, čo si myslíte, mal by?
